Zahoď hanblivosť a pobozkaj ma

Moje noci sú zväčša rovnaké. Neviem zaspať, pretože hlavou sa mi preháňa nekonečné množstvo myšlienok. V jednu takú úplne obyčajnú noc som sa pri jednej myšlienke pristavila o niečo dlhšie. Objavili sa spomienky, asociácie, obrazy. Boli to zhluky rôznych zážitkov, či už mojich, alebo sprostredkovaných od mojich známych. A zrazu ma „začalo svrbieť v hlave“. Zdá sa to iba mne? Alebo sú súčasní mladí muži až príliš hanbliví? Čo je to vlastne hanba a prečo vzniká?

Ja sama som trpela skľučujúcimi pocitmi hanby. Mala som problém osloviť neznámeho človeka a telefonovanie? To bolo úplne najhoršie. Ak by ste mi zavolali v mojom hanblivom období a ja by som Vás predtým nepoznala osobne, tak Vám nezdvihnem, aj keby sa na hlavu postavíte. Vyhýbala som sa situáciám, v ktorých som sa necítila komfortne. A výsledok? Nakoniec som zostala len ja a štyri steny mojej izby. Nikam som sa nedokázala posunúť. Nedokázala som prekonať samu seba. Potenie rúk a vlastne celého tela, triaška, zimnica a pod. To všetko som pociťovala, keď ma oslovil postarší muž na zastávke autobusu a pýtal sa koľko je hodín. Stačila maličkosť. Malá bezvýznamná otázka. Podstatné bolo, že sa ju spýtal niekto koho som predtým nepoznala. No, aby som niekoho spoznala, tak som musela prekonať hanblivosť a tú som prekonať nevedela, takže... Takže neustáli kolotoč a schovávanie sa pred svetom TAM VONKU.

Takéto pocity sú však úplne prirodzené pre pubertálne obdobie. Nielen telo prechádza svojou premenou, ale i psychika. Je to ako explózia emócií, ktorá zaplaví váš mozog. Hanblivosť je len prirodzený prechod do sveta dospelých. Ja som sa svojej plachosti úspešne zbavila. Samozrejme, že sa vyskytne aj teraz situácia, kedy nemám sebavedomie dosť vysoko a vykukne hanblivosť, ale je to skôr výnimočne, než často. A to je skutočne prirodzená súčasť osobnosti každého človeka. Ale je normálne, aby sa hanbili dospelí chlapi, ktorí už majú svoje pubertálne obdobia dávno za sebou? A to v situáciách, kedy by mali byť CHLAPMI a byť žene skôr oporou, než aby to bolo naopak?

Náhody sú zvláštna vec a keď sa nad tým tak zamyslíme, tak vlastne vôbec nie sú náhodné. Život mi splietol cestu s usmievavým, sympatickým mužom. Každá by mu padla k nohám. Sebavedomie z neho len tak sršalo. Páčil sa mi a tak som sa naňho nakontaktovala. Napísala som mu správu cez sociálnu sieť a ozval sa. Neskutočne ma vedel rozosmiať. Bol milý a zábavný a vedel čo sa patrí, pokiaľ ide o nás ženy. Skutočný gentleman. Dohodli sme sa, že sa stretneme. Keď som ho uvidela, tak som si povedala: „ÁNO! Je to on!“ Srdiečko mi zaplesalo. No keď som sa s ním chcela zvítať, sklopil zrak a celý zostal v akomsi zvláštnom kŕči. Tak som mu dala pusu na líce s jemným náznakom dotyku mojej ruky s jeho rukou. A nič. Ticho. Za hodinu a pol z neho vypadlo sotva pár viet, aj to len strohých, formálnych a bez citu. Zostala som veľmi sklamaná. Ako sa niekto, kto je na internete taký uvoľnený a zábavný, môže v realite zmeniť na ustráchaného malého chlapčeka? Zdalo sa mi, že ak by som naňho trošku zvýšila hlas, tak sa úplne psychicky položí. Bolo mi ľúto zobrať mu všetky nádeje na niečo viac, no iná cesta nebola. Rozlúčili sme sa a šli každý svojou cestou dúfajúc, že raz z toho „vyrastie“ a nájde svoje šťastie.

Myslela som si, že viac takéhoto hanblivca nestretnem, že nemôžem mať predsa také „šťastie“. No veľmi som sa mýlila. Zopakovalo sa to ešte nespočetne veľa krát. No aspoň prejavy neboli vždy rovnaké. Lebo to by bola už ozaj nuda. Jeden mal problém hovoriť, druhý sa zase nadmerne potil a tretí si nemohol ani nasypať cukor do kávy, pretože sa mu triasli ruky. Každý mal „to svoje“.

Ja si len hovorím, že ako bude vyzerať tento svet o pár rokov, keď si súčasná generácia nebude schopná vytvoriť interpersonálne vzťahy? Žiadne priateľstvá a lásky. To tu budú samí starí mládenci a staré dievky? Ženy sa adaptovali na túto situáciu. Začínajú preberať iniciatívu. Je to zrejme len určitý prejav pudu sebazáchovy. Chcem zachrániť náš rod! No je to správne? Prevezmeme na seba aj iné mužské povinnosti?

Tieto moje vnútorné rozpravy vediem so svojimi myšlienkami už niekoľko hodín a poriadne mi ponamáhali mozgové závity. Ak niekto príde na riešenie tejto situácie, tak si zaslúži Nobelovu cenu. Ja to nebudem, keďže mi je prednejší už spánok. Tak „Dobrú noc myšlienky moje!“