Skôr než zomriem

Smrť sa týka každého človeka bez rozdielu. Je to jediná istota na tomto svete. Nik sa jej nevyhne, neutečie, nevykúpi sa. Nemôžeme si kúpiť večný život, no môžeme sa dôstojne pripraviť na koniec.

Ak by som mala možnosť vedieť, že sa môj život chýli ku koncu, tak by som o tom chcela vedieť. Moji príbuzní by mi to mali oznámiť, ak nechcú riskovať, že zomriem urazená. Ak sa už nebudem môcť rozhodnúť, kedy príde môj čas, chcem aspoň rozhodnúť o tom, kde a s kým v daný okamih budem. Nikto nemá právo mi vziať túto výsadu.

To ako prežijem posledné chvíle svojho života závisí aj od času, ktorý by mi zostával. Je rozdiel, keby to mali byť minúty, hodiny, dni, či mesiace, ba možno roky. No ak by som mala mať aspoň pár dní, tak by som rada rozhodla o tom, kde a s kým ich prežijem. V každom prípade by som chcela byť so svojou rodinou, so svojimi blízkymi, s priateľmi, s ľuďmi, ktorí ma podporovali po celý môj dovtedajší život, boli mi oporou, bútľavou vŕbou a pod.

Ak by som mala dostatok fyzických síl, tak by som chcela cestovať. Samozrejme, že to závisí aj od finančných prostriedkov, no teraz sa hráme nato, „čo keby...“. Predstavujem si, že mám plné bankové konto a zomieram. „Čo by som asi tak urobila?“ Odpoveď znie: „Prešla by som sa po levanduľových poliach“. Mojím snom je totižto navštíviť Provensálsko a jeho nekonečné levanduľové záhony. Stačilo by mi na pár chvíľ zostať na tomto nádhernom mieste. Prejsť sa bosými nohami po tej nádhere. Nadýchať sa očarujúcej vône. Dotknúť sa levanduľových kláskov. Toto by som chcela určite zažiť. Bez toho nesmiem zomrieť! Avšak sama by som si to tak neužila. Musela by som tam mať pri sebe svoju rodinu a podeliť sa s nimi o svoju radosť. Až vtedy by som bola maximálne šťastná.

Skôr než zomriem, chcela by som po sebe niečo zanechať. Keďže nemám deti, tak nasledovníkov tu po sebe nezanechám. No na pamiatku by som chcela nechať svoje denníky, básne a iné písomnosti, ktoré dennodenne zo seba chrlím. Keďže moji blízky o mojom koníčku ani veľmi nevedia, tak by som im napísala list, v ktorom by som im prezradila svoje tajné skrýše. Od 15-tich rokov si píšem denník. Sú to už stovky zapísaných strán. Je tam každý viac, či menej dôležitý okamih môjho života. Moje pocity, zážitky, lásky i nelásky. Jednoducho všetko! Začala som ho písať už s tým, že raz bude slúžiť ako spomienka na mňa. Budem rada, ak si pri jeho čítaní poplačú, pousmejú sa, nahnevajú sa, budú šťastní atď.

Posledná, pre mňa veľmi dôležitá vec, ktorú by som chcela urobiť, kým sa poberiem na druhý svet, je urobiť niekomu radosť. Je jedno kto by to bol, ale jednoducho len niekomu pomôcť. Venovať svoje šatstvo na dobročinné účely, pomôcť babičke prejsť cez prechod, odniesť jej ťažkú tašku, alebo len vyčariť úsmev na detskej tvári. Dosiahnuť taký pocit zadosťučinenia, že nebola som na tomto svete zbytočne.

V liste, ktorý by som napísala svojím blízkym by bolo aj moje želanie, aby moje orgány darovali niekomu, kto ich ešte bude potrebovať. A ak by sa im to nehnusilo, aby moje ostatky dali na výskumné účely. Keby s tým nesúhlasili, tak by som chcela byť spopolnená a rozprášená niekde v Tatrách, kde som prežila vždy len krásne a oslobodzujúce chvíle. Uvedomujem si, že podmienky, ktoré si kladiem môžu v mojej konzervatívnej rodine spôsobiť rozpor, hádky, hnev, ale verím, že ak to bude moje želanie, tak budú súhlasiť a splnia mi to.

Skôr než zomriem chcem byť predovšetkým spokojná a šťastná, že žiť zato stálo. Vyšliapať obrovskú stopu na moju pamiatku. Zaryť sa hlboko do sŕdc tých, ktorí ma milovali a podporovali. Nechcem, aby plakali, ale aby sa im dvihli kútiky úst, pri myšlienke na mňa. „Mesačná víla s bláznivým smiechom“. Tak si ma pamätajte.