MY ŽENY

Chceli sme byť emancipované. Vyrovnať sa mužom. Prekážalo nám, že muži rozhodujú o všetkom, že nemáme žiadne slovo. Chceli sme si spravovať financie samé, platiť za večeru, otvárať si dvere. Neustále sme MY ŽENY zvyšovali latku toho, čo môžeme mužom vziať.

Naše ženské povinnosti a činnosti sme v stále väčšej miere prenechávali mužom. Zo šiat a sukní sme sa preobliekli do nohavíc a kostýmov, ba dokonca aj kravát a motýlikov. Brali sme mužom stále viac a viac toho, čo z nich robilo MUŽOV.

Naučili sme sa šoférovať, viesť tímy ľudí, spravovať financie, rozhodovať o politických záležitostiach, atď. Skrátka a dobre, prestalo nás baviť, že sme boli utláčané, spoločensky nižšie postavené, že sme sedeli len doma pri deťoch a našou jedinou povinnosťou bolo navariť, upratať a byť vždy po vôli, keď to na pána tvorstva príde a to bez odvrávania. Preto nás začala bolievať hlava, začali sme byť unavené a stále viac a viac sme si nachádzali dôvody prečo práve teraz nemáme chuť.

Ako náhle sme dostali možnosť vzdelávať sa, tak sme sa tejto príležitosti chopili s obrovským odhodlaním. Študovali sme stále viac a viac. Nestačila nám základná škola, potom učňovské vzdelanie, ani stredná škola, dokonca ani vysoká škola. Potrebovali sme dve vysoké školy, aspoň dva jazyky a ešte aj manažérske zručnosti. Postupne sme kuchyňu, kaderníctvo, starostlivosť o deti (samozrejme v rámci možností) a mnoho iného prenechali mužom.

Dnes sme na významných postoch vo firmách, dokonca vedieme krajiny, sme schopné manažérky, je nás stále viac v armáde, v polícií, v IT oblasti. Sme všade tam, kde sme predtým nemohli byť, nemali sme na to právo. Teraz sme slobodné, môžeme byť všade, kde si len zmyslíme. Nemáme už ani fyzické limity, pretože dokážeme aj naše telo vyformovať do kulturistických rozmerov. So všetkým si vieme poradiť samé, chlapa nepotrebujeme ani nato, aby nám nasýtil materinský pud. Všetko sa dá objednať a zaplatiť, dokonca aj dieťa.

Ja sa však pýtam. Kde sa náš vzostup zastaví? Kedy budeme spokojné a šťastné, že sme zvíťazili a zobrali mužom všetko? Emancipácia je ako droga. Dala nám moc, výhovorku, silu. Dodala nám chýbajúce endorfíny, pocit šťastia. Sme závislé od tohto pocitu. Chceme ho stále viac a stále častejšie. Prečo teda nie sme dokonale šťastné, nemáme dokonalého partnera a dokonalú rodinu v dokonalom svete bez rodových rozdielov?

Sťažujeme sa, že sa chlapi nesnažia, že sú lenivý. Karta sa obrátila. Dnes MY ŽENY bojujeme o mužov, balíme ich a prejavujeme im náš záujem. A potom čakáme, kedy sa rozhýbe a prejaví sa aj on. Dnešná žena chodí za mužom, prespáva uňho, snaží sa o zblíženie, dáva mu darčeky, vymýšľa program a pod. Muž sa stal pasívnym prijímateľom a užíva si to. Veď načo by sa snažil, keď nemusí.

Áno, milé ženy, chceli sme byť ako oni. Sme také. No teraz sa sťažujeme, že sa nám to nepáči. Rozdiely medzi nami neboli budované tisícročiami len tak. No my sme chceli všetko zmeniť, urobiť revolúciu. Vyhrali sme. Sme samostatné, sebavedomé, nezávislé..... a neustále nešťastné.