Dvaja opilci, neposedný chlapec a ja

Pri cestovaní vlakom stretávam toľko zaujímavých ľudí, toľko príbehov a ľudských osudov, že je škoda nezaznamenať to pre budúce generácie. Možno sa niekto spozná, možno poučí a možno len pousmeje. V každom prípade príbehy, ktoré píše sám život netreba vymýšľať. Oni si vás nájdu, keď to najmenej čakáte.

Bol piatok. Skončil sa nekonečne dlhý školský deň, aj keď ja sa nemám čo sťažovať, keďže mám najlepší rozvrh azda v celom vesmíre. No napriek tomu únava padla aj na mňa. Aj keď som sa tešila domov, striedali sa vo mne epizódy, v ktorých mi tá zvláštne zvláštna Trnava chýbala. Neprekvapilo ma, že vlak mal 10 minútové meškanie. Na Slovensku štandard, na ktorý som si už s precestovanými rokmi zvykla. Napriek tomu, že vozeň druhej triedy, do ktorého som nastúpila bol plný postávajúcich cestujúcich, našla som hneď v prvom kupé prázdne miesta. Nikdy nerozmýšľam, prečo sú miesta prázdne, keď je chodbička plná, pretože to by som si nikdy nesadla. Pri okne sedel slušne upravený mladý muž. Oblek, kravata, jednoducho všetko ako má byť. Zaujala som svoju obľúbenú polohu „pripravená na spánok“, keď v tom sa moje zmysly aklimatizovali danému prostrediu a pochopila som, ktorá bije. Na sedadlách, ktoré boli hneď pri dverách kupé sedeli dvaja poriadne podgurážení muži. Zápach najrôznejších liehovín sa tiahol nielen celým kupé, ale aj celým vozňom. Medzi mikrospánkom a bdením si našli čas na nadávky, urážky a podobné rýdzo slovenské slová. Z ich krátkych rečníckych prejavov som vyrozumela, samozrejme, že to bolo nevedomé, že sa po práci zastavili na niekoľko pív a zopár pohárikov borovičky. Ale naozaj len zopár. Prečo by sa ich manželky mali na nich hnevať?

Začínala som sa obávať o svoju ďalšiu pachovú existenciu, nakoľko aróma sa šírila všetkými možnými i nemožnými smermi. V tom sa stalo niečo, čo bolo pre všetkých cestujúcich vykúpením. Zastávka Leopoldov – muži vystúpili. Toľko kameňov padlo na azúrovú podlahu chabo osvetleného vozňa. Zrazu som zostala v kupé úplne sama. Mala som v pláne užiť si to ticho, samotu a ničím nerušené čuchové bunky. Opäť som zaujala pozíciu „pripravená na spánok“, keď sa rozleteli dvere kupé a vrútilo sa tam tornádo.

Nevinný pohľad, blonďavé vlásky, milý, žiarivý úsmev. Malé chlapča, ktoré mi siahalo maximálne po moje vypracované stehná zmenilo moju pár minút trvajúcu tichú zónu na nekončiaci sa cirkus. Mladá žena, pravdepodobne jeho mama, vošla potichučky dnu. Vymenila si so mnou súhlasný pohľad a usadila sa na prostredné sedadlo oproti mne. Živé chlapča si sadlo k oknu, kde som naňho mala najlepší výhľad. V tej chvíli som však ešte netušila, že to nebolo práve najrozumnejšie.

Asi päťročný chlapec si začal vyzliekať zelené rifľové nohavice. Vyšiel na stolík, ktorý bol pri okne. Postavil sa na tri horizontálne otvory odkiaľ vychádzal klimatizovaný chladný vzduch. Stroho poznamenal: „Chladím si nôžku“ a vyzliekal si aj vrchný diel oblečenia. Upriamene som sa pozrela na jeho mamu a očakávala som nejakú reakciu, ale žiadna neprichádzala. Medzitým som si vytiahla s tašky notebook. Zapla som ho a na okamih mi zišlo na um, že by som mohla tomu hyperaktívnemu chlapcovi pustiť rozprávku. Myslela som si, že by ho to možno upokojilo. No vzápätí som tento nápad zavrhla. Keď som videla ako tento neposedný chlapec stojí na klimatizácií a oblizuje okno, tak som si radšej dala slúchadlá do uší a pustila som si film. Chceš ma, chcem ťa je romantická komédia v hlavnej úlohe s príťažlivým Gerardom Butlerom a sympatickou Katherine Heigl. No, ale to nie je podstatné. Zasnívaná romantickou zápletkou som prestala na pár sekúnd vnímať výstrelky chlapca sediaceho, teda skôr pobehujúceho oproti mne. Táto chvíľková nepozornosť ma však takmer stála notebook. Vlak zabrzdil v stanici Piešťany. Chlapča, ktoré v tej chvíli stálo na sedadle oproti a snažilo sa zavesiť na odkladací priestor pre batožinu, zotrvačnosťou pristálo na mne a mojom notebooku. Akcia, ktorá si vyžiadala niekoľko modrín na kolenách a otrasený počítač sa už nezaobišla bez flegmatickej reakcie matky. Nevydržala to už a vybuchla. Schytila svojho syna za ruku, prehodila si ho cez koleno a nacápala mu na zadok. Tie buchnáty boleli aj mňa a to som sa na ne iba pozerala. Samozrejme, že sa spustil obrovský plač, ale nezostalo len pri tom. Vyhrážky, že mamu zbije, keď prídu domov. Nadávky, ktoré radšej ani nebudem publikovať. Kopance do nôh, snaha o facku a pod. Jednoducho ukážka toho ako to nemá vyzerať pri výchove. Všetky moje psychologické bunky vo mne ožívali. No rozhodla som sa byť len pozorovateľom. Netúžila som byť účastná v tomto kabaretnom predstavení.

Minúty plynuli jedna za druhou, stanica míňala ďalšiu a ďalšiu. Nové mesto nad Váhom, Trenčín a Trenčianska Teplá. Postupom času som prešla do letargického stavu. Nevnímala som bizarnú situáciu odohrávajúcu sa oproti mne. Gerard Butler práve sledoval orgazmické stavy Katherine Heigl, keď sa zrazu hlavný protagonisti iného príbehu postavili, obliekli a chystali sa vystúpiť. Trenčianska Teplá - stanica túžba. Po približne hodine som sa dočkala. Neposedný chlapec vybehol z kupé ako kobyla, ktorej dajú na zadok štipľavú papriku, aby uháňala rýchlejšie (to som niekde čítala). Začal pobehovať po celom vozni hore dolu. Cestujúci postávajúci v uličke sa nestačili uhýbať. Matka, ktorá medzitým zrejme tiež upadla do komatózneho stavu, len pokojne sedela a čakala, kým vlak definitívne zastaví. Vlak zastavil už aj posledné koliesko a moja záživná cesta sa chýlila ku koncu. Vystúpili a ja som so strachom očakávala kto ďalší si prisadne. Veď pre mňa sa cesta ešte neskončila. Do Žiliny bolo ešte ďaleko.

No zostala som sklamaná. Prisadli si dve milé panie. Pani sediaca v mojej úrovni pri dverách si vytiahla najnovšie vydanie krížoviek a pustila sa do lúštenia. Ďalšia pani, sediaca hneď oproti nej si zavesila kabát na háčik, usadila sa a oprela sa o výčnelok sedačky, ktorý slúžil na to, aby hlava počas spánku nepadala kade-tade. V priebehu pár sekúnd zaspala. V šume ceruzky, ktorá sa šúchala o papier a pri zvukoch chrápania, som sa rozhodla dopozerať film. Katerine Heigl práve bozkávala neznámeho herca v sladkej romantickej scéne a ja som sa pristihla pri tom, že mi ten hluk a ruch predchádzajúcich minút chýba. Koľká irónia. Dvaja opilci a hyperaktívny chlapec mi natoľko znepríjemnili cestu, že mi ju vlastne urobili príjemnou. Uvedomila som si, že nie vždy je najlepšou voľbou tichá a ničím nerušená cesta vlakom, kedy len pozeráte do prázdna, alebo ak máte šťastie, že sedíte pri okne, tak pozeráte do okna a sledujete mihotajúce sa svetlá lámp. Niekedy je zážitok viac ako komfort. Bola som o príhodu bohatšia a rozšírila som si obzory. Začala som sa tešiť na ďalšiu cestu vlakom. Plná očakávania som vypla notebook a na pár malých chvíľ som sa uložila konečne na svoj obľúbený spánok.