Vianoce bez snehu?

Už to prichádza. Už sa to blíži. Zvonček zvoní pri dverách.

„Ja otvorím mami!“ Uteká, div, že si nohy nedoláme.

Ale, čo to? Nikto tam nie je?

„Mami, mami.“ Slzička sa jej po tvári kotúľa.

„Čo sa deje. Čo tak uháňaš?“ Pohladí ju po hlávke.

„Mamička moja. Prečo neprišiel? Sľúbil mi to predsa.“ Sklopí hlávku a s plačom sa zaborí do maminej sukne.

„Niečo sa muselo stať. To nie je iba tak, aby sa omeškal.“ Chlácholí ju svojím slovom.

„On predsa musí prísť. Ako môžeme zasadnúť k stolu, natierať oblátky medom, rozkrojiť jablko a hľadať hviezdu, keď tu nebude on. AKO?“ Opäť sklopí uslzené očká a silno mamu objíme.

„Odpusť dieťa moje. Nie vždy sa nám splní všetko, čo si želáme. Niekedy musíš byť trpezlivá a počkať, alebo sa zmieriť s tým, že tento rok nepríde.“ Kľakne si k uslzenej tvári a utrie slzy preč.

„Ja nechcem darčeky. Nechcem nič. Chcem jeho!“ Opustí maminu náruč a rozbehne sa ako šíp priamo von.

„Nebíčko, nebíčko. Vyslyš moju prosbu. Pošli mi aspoň jednu jedinú, úplne malilinkú maličkú, trblietavú vločku.“ Vystrie maličké ruky k nebu a prosí.

„Prestaň už. Poď dnu, lebo prechladneš. Nemôžeš sa len tak potulovať vonku a ako bláznivá vykrikovať do prázdna.“ S prísnou tvárou a zvýšeným hlasom ukazuje dnu.

„Nie mami! On musí prísť! Aké by to boli Vianoce bez snehu?“ Stále pozerajúc do neba prosila.

Mama s hnevom zabuchla dvere a nechala ju tam. Malé dievčatko zaspalo na lavičke pred domom. Toľko prosila nebo o jednu vločku snehu až ju to unavilo. Bola taká tvrdohlavá, že nevošla dnu, kým nezačne snežiť. Ráno sa zobudila, roztvorila oči a všade navôkol ..... stále nebol sneh. Bola veľmi smutná, pretože jej prosby a modlitby nezabrali.

„Nedokázala som to. Sklamala som ťa.“ Sediac na lavičke sa rozplakala. Ruky zakryli tvár a snažili sa skryť slzy.

V tom sa pri nej pristavil muž v bielom. Vyzeral, akoby mal na sebe bielu nočnú košeľu. Chytil ju za ruku a odviedol ju za dom. Tam zrazu dievča stratilo reč.

„Ale ako to? Ako je to možné?“ Pýtalo sa hľadiac na tú bielu záľahu.

„Prišiel načas. Zazvonil na zvonček. Volal ťa k sebe. No ty si nič nevidela.“ Biely pán sa k nej sklonil a pozrel jej priamo do očí.

„Ale ja som sa pozerala, no nikde nebol. Myslela som si, že som sklamala všetkých a nepriniesla sneh.“ Znovu sa pozrela okolo seba a nemohla uveriť vlastným očiam. Všade naokolo bol biely, trblietajúci sa sneh. Boli ho tam celé kopy. Rozbehla sa smerom k nemu a zrazu, keď sa ho chcela dotknúť, tak.... zmizol!

„Rozárka zobuď sa! No tak preber sa!“ Triasla ju akoby z nej mala vytriasť dušu.

Len ťažko rozlepovala oči. Pozrela sa na mamu a v tom ju úplne strhlo.

„Mami, čo sa to stalo? Ja som spala?“ S údivom sa spýtala svojej mami.

„Zaspala si tak tuho, že si nevnímala svet naokolo. Nemohla som ťa vôbec zobudiť. Rozprávala si zo sna.“

„A prišiel?“ Spýtala sa spýtavým pohľadom.

„Kto?“

„No predsa on. Sneh!“ Rozbehla sa, rozleteli sa dvere a tam...

„Čo tak utekáš? Zbláznila si sa?“ Utekala za ňou.

„Mami on prišiel. Nesklamal ma. Bola to len škaredá nočná mora. Je tu!“ Hodila sa okolo maminej sukne a po tvári stekali slzy šťastia a radosti. Skočila do bielej periny. Robila anjelov. Guľovala sa s mamou. Zábavy nebolo konca kraja. Nesklamala.

„Niekedy sa sny menia na skutočnosť. No niekedy je skutočnosť oveľa krajšia ako sen“ (BM)