Svitá na lepšie časy

Raz jednu ženu stretla som. Povedala mi o svojom žiali. Utrápená bola. Obdobie plné bolesti. Rozpovedala mi svoj príbeh, kde hlavnou postavou bol ON. Opantal ju svojím šarmom. Jeho úsmev rozžiaril jej svet. Jeho pohľad rozohrial jej srdce v chladnej noci. Zamilovala sa. Odovzdala mu svoje srdce. Celá sa rozochvela v jeho náručí. Zabudla na všetky bolesti, ktoré predtým zažila. Pri ňom bola milovaná a šťastná.

No zrazu prišla chvíľa, ktorá zmenila jej krásne jasné dni v pretrhanú šeď. Jeho žena? On nie je iba jej? Nevedela, či zastavil sa dych a či vyprchal kyslík na tejto zemi. Zrazu nebola v príbehu čistej lásky sama. Bola tu aj iná. Jeho zákonitá žena. Presviedčal ju, že k druhej necíti už nič. Že je to len na papieri zväzok daný. No malá ranka na duši zostala. Dôvera už nebola tam, kde bývala. Rozbehla sa do svojej izby a poplakala si v tichu noci sama pre seba.

Boli časy, keď sa nevideli mesiace. Jeho druhá rodina, jeho práca. Delilo ich stovky kilometrov. No ONA stále dúfala. Milovala. Cítila. Čakala. Odmietla všetkých, ktorý jej nosili kvety a hádzali kamienky do okna, aby zazreli jej alabastrovú tvár. V srdci si nosila len JEHO. Jemu sa odovzdala, jemu zostala verná po všetky dni. Vráti sa ešte? Hovorila si častokrát. Svetielko v tme sa stenčovalo s každým pribúdajúcim dňom bez jeho kontaktu.

Keď už strácala nádej, keď už nedúfala v lepšie časy. Prišiel. Zavolal. Napísal. Objal. Šepkal do uška. Miloval a chránil. Dal jej všetko to po čom tak dlho túžila. Zahrnul ju nehynúcou láskou a ona vedela, že aj keď pred zákonom je s inou, v srdci je navždy s ŇOU.

Aj keď on už dal život deťom. Mal svoju rodinu. ONA túžila po plode ich lásky. Vyslovila prianie. Chcela dieťatko. Aké bolo jej šťastie zrazu veľké, keď súhlasil. Snažili sa týždne i mesiace. No radosť neprichádzala. Navyše rodina nesúhlasila s ich vzťahom. Všetko sa opäť začalo rúcať. Priatelia sa im obrátili chrbtom. Boli chvíle, keď opäť prestávala veriť, že všetko bude raz také, ako si to vysnívala. V tom príbeh skončil a ja som sa so slzami v očiach pobrala po svoj príbeh.

Prišiel sychravý zimný večer. Sneh stále neprišiel, aj napriek tomu, že bol január. Zima neklopala na naše obloky. Vločky sa neroztápali na našej horúcej dlani. Stretla som ženu opäť. S úsmevom na perách, s rozjasnenou tvárou. Rozbehla sa ku mne a silno ma objala. Jej šťastie nemalo konca kraja. Spýtala som sa jej, čo sa stalo. A ona na mňa spustila spŕšku radostných správ. O pár dní jej láska bude voľná. Papier, čo ho zväzoval, zhorí pri plameni sviečky. Bude len jej a nič im nebude stáť v ceste. Jej mama súhlasí s ich vzťahom. Zvítala sa s budúcim zaťom. Prijala ho do rodiny. Všetko sa na dobré obracia. Bábätko síce ešte neprišlo, no nie je sa kam ponáhľať. Všetko má svoj čas. Tešila som sa s ňou, že jej začalo svitať na lepšie časy.

„Vidina lepšieho zajtrajška nám niekedy zaslepuje oči tak veľmi, že nevidíme skrytú pravdu.“ (BM)

Ja verím, že ONA pravdu vidí. Je ukrytá v jeho srdci. Cítim veľkú lásku, veľkú nádej, veľkú radosť. Všetko sa na dobré obráti. Všetka snaha, všetky boje a trápenia mali zmysel.

„Nikdy sa nevzdávaj pre svoje strachy. Bojuj. Bi sa za to, čo miluješ! Si na tomto svete len raz, tak si to uži naplno, lebo nikto ti ten stratený čas nevráti späť.“ (BM)