Stromová alej

Starý strom stál tam niekde v diaľke.

Košatou korunou chválil sa, náruč otvorená dokorán.

Lístie však pomaly začína opúšťať jeho lono.

Tých nešťastných stromov je všade ešte mnoho.

Ich spleť je ako aleja dlhokánskych slávobrán.

Tou alejou prechádza malé dievča.

Strapaté vlásky, zlatou stuhou prekryté.

Hopká si sem a tam, nevinné srdce otvorené dokorán.

Pomedzi aleje rozvoniava staručký majorán.

Dievčatko sa náhle skrylo, za tým stromom je teraz ukryté.

Preľaklo sa čudných tvári, zvláštnych zvukov.

Triaslo sa mu celé telíčko, nôžky, rúčky, všetko.

Tieňohra tiel sa odohrávala pred jeho maličkými očami.

Neskutočný hrmot, lomoz, rinčanie kovovými tyčami.

Zúbkami búchalo o seba, škrípanie ako vtáčatko .

Zelenú rosu pokropila rosa bolesti a krvi.

Niekto musel toto všetko zažiť prvý a či druhý?

Dievčatko sa im pozeralo hlboko do nemravných očí.

V tom momente sa ocitlo na neznámom úbočí.

Dolu ležal muž, čo trpel pred chvíľou, polotuhý.

V malej hlávke nastal strach, modravé tóny na perách.

Červeň už dávno zmizla z jej guľatých líčok.

Pršteky stuhli na rukách i na nohách.

Toto vás nikto nikdy nenaučí v školských osnovách.

Ozval sa nepríjemný zvuk, zvuk polotuhých sklíčok.

Blížil sa k nemu neznámy muž, veľký, silný.

Nastalo ticho, už nepovedz ani muk.

Nie som veselý, nerozosmejem tvoje oči modravé.

Možno si bola veselé, dievča ihravé.

Tu na tomto mieste po tebe zostane už iba pazvuk.

V tej chvíli sa zastavil na celom svete nachvíľku čas.

Srdce zanechalo boľavý pocit v nás, je to preč.

Svet je kruté miesto, kde je zlo, trápenie, muka.

Láska je v takýchto chvíľach na slovo skúpa.

Odišla malá dušička do neba, domov, stíchla jej reč.

Zabudne sa, v momente bude všetko za nami.

Jedny dvere zatvoria, druhé otvoria svoje brány.

Stromy skláňajú sa v aleji neustále, vidia, počujú.

K trápeniam malých dietok však nikdy nevykračujú.

Sú prikovaný okovami zodpovednosti, nekočujú ako karavány.

Na úbočí leží tam malé dievčatko, slnce ho privítalo.

Supy sa už zbiehajú na hostinu, bude obed.

Všetko má svoj kolobeh, svoj význam.

Strom nikdy nepovie: „Teraz sa vám so všetkým priznám!“

Každý tieň by mal pristúpiť na spoveď.

Tak to už raz býva, že srdce pravdu nie vždy odokrýva.

Niekedy musíme zaťať zuby, zastrieť zrak, zatvoriť ústa.

Musíme zabudnúť a pohnúť sa vpred, objaviť cestu.

Raz dôjdeme aj my k dievčatkovmu miestu.

Odkryjeme všetko zlo, predáme malým veľké sústa.