Mami

Mami?

Prečo sa slnko skrýva v noci?

Prečo mám vtedy taký zvláštny pocit?

Prečo zahalí všetko temnota, tma?

Je to všetko iba vesmírna hra?

Ja viem, ty mi už neodpovieš.

Skryla si sa za oponu noci.

Ale prečo mám stále taký meravý pocit?

Otvor oči!

Pozri sa na mňa!

Podaj mi ruku!

Pohlaď ma po líci.

Vyber knihu, čo je na polici.

Prečítaj mi ten náš rozprávkový sen.

Tak daj pane môj, nech sa vráti ten slnečný deň!

Pomodlím sa za všetky duše,

Vysadím v tvojom sade sladučké moruše.

Tak otvor oči matka Zem!

Vráť sa!

Vojdi mi do náručia!

Od všetkého zlého ťa odnaučia!

Prijmi moju dlaň!

Pre lásku hneď teraz vzplaň!

Zodvihni svoje nôžky, ruky, celé telo.

Žeby práve teraz nadletelo?

Dvihla si sa mamička moja?

Otvorila si svoju náruč?

Môžem sa za tebou rozbehnúť?

Môžem?

Smiem?

Nie si chladná ako lieň?

Viem.

Si len prelud, sen, prízrak.

Nezodvihneš viac svoj zrak.

Nepozrieš sa na mňa tým láskavým pohľadom.

Nepokocháš sa prekrásnym slnečným výhľadom.

Ležíš tu ako studená, chladná socha.

Bledá a nehybná.

pohni sa aspoň trocha!

Prečo, keď som už bez teba, tak nie som slobodná?

Slza mi steká po líci

Vytiahnem knihu, čo je na tej našej polici.

Prečítam ti teda svoj rozprávkový sen.

Verím, že zažijem svoju jeseň.

Vyrozprávam ti príbeh svojho bytia,

lebo ty neotvoríš oči.

Mami!

Prečo je to taký zvláštny pocit?

Prečo si ma opustila?

Prečo ti už nepoviem: „Mami, ty si živá?“