Keď prídeš kvíľ

Vystojím tu už aj jamu.

Nechce sa mi čakať už.

Narúžovala som si aj rúž.

Vybrala z vlasov slamu.

Čakať. Neprístojná chvíľa.

Aký má zmysel vnímať?

Nie je lepšie snívať?

Prešla už celá časová míľa.

Príde konečne čakaniu koniec?

Ach. Vystojím tu jamu.

V diaľke vidím fatamorgánu.

Kedy zazvoní ten konca zvonec?

Tak dojdi už chvíľa chvíľ.

V žilách mi kypí tisíc námorných míľ.

Nebaví ma čakať. Nemám dosť síl.

Vzdávam sa, keď prídeš kvíľ.

Možno započujem tvoj spevavý hlas.

A možno nie. Netuší nik.

Čakanie na teba je už len zvyk.

Držím tvoj vyblednutý vlas.

Stráca sa mi medzi bruškami prstov.

Do výparov sa mení.

Je to všetko o chcení a nechcení.

Zaviniem ho medzi hlávky listov.

Ešte naposledy obzriem sa, či tam nie si.

Tak nie.

Ja viem.

Beriem svoje srdce. Nájdeš ho tam kdesi.